Zmierenie

Celý život som nevedomky žila v presvedčení, že to ja som bola zodpovedná za to, že sa moja sestra, dvojička narodila s krvácaním do mozgu…

Nie, nikto mi to nikdy nepovedal, nevyčítal, nenaznačil…

Vytvorila som si toto presvedčenie úplne sama, ešte ako malé dieťa…z jedinej vety…

Keď som počúvala príbeh nášho pôrodu, ktorý keby tu rozpisujem, bolo by to na knihu… ale podotknem, že prvá sa narodila sestra, potom až ja… a mne ako dieťaťu utkvela v pamäti veta: “ Tým, že si chcela ísť von, si na ňu tlačila…“

Pamätám si, ako som sa celé noci modlila, aby som bola ja tá chorá, aby som si mohla vymeniť s ňou jej utrpenie… pamätám si , ako som sa pred Vianocami prosila, že nechcem žiadne darčeky, len aby sa uzdravila… neskutočne ma zožierali výčitky a bola som bezbranná to zmeniť…

Snažila som sa zo všetkých síl jej to vynahradiť… a keď zomrela, nemala som odvahu pozrieť sa na ňu a rozlúčiť sa tak naozaj, lebo som sa cítila vinná, aj za utrpenie mojich rodičov…

Všetko som si vytvorila v tej malej hlavičke a nikdy to neodišlo… až včera…

A ja som až nedávno zistila, že si tento balvan celé tie roky nosím so sebou, napriek tomu, že som ho vôbec nevidela, nevidela som súvislosti s mojimi podvedomými presvedčeniami, prečo sa v určitých situáciách správam, ako sa správam, že mám pocit, že som zodpovedná za utrpenie druhých…

Včera som ju objala a všetko jej povedala… ako jej ďakujem za to, že bola v našom živote, lebo to mi dalo tak veľmi veľa…

Vďaka nej som tým, kým som dnes…

Ďakujem za tú lásku, za to, že vďaka nej som vždy vedela pochopiť „iných“ ľudí ( „iných“) , akýmkoľvek spôsobom, vďaka nej si nesmierne vážim svojich rodičov…

Rovnako som tam rozpustila tú ťažobu zodpovednosti , pretože nikto nie je vinný, už viem, že ona si ten život vybrala… rovnako ako aj ja, ty, on, ona… ten svoj…

Vážme slová, aké používame pri deťoch, ani nevieme, ako si to tá malá hlavička vysvetlí a čo si bude so sebou niesť nevedomky počas života…

Ani nevieš, čo si so sebou nesieš ty sama…

Každý máme tie svoje “truhličky schované v pivnici “ Ja som odomkla jednu z tých mojich a rozpustila, ale otvorila som aj ďalšie, ale o tom zasa niekedy inokedy…

Cítim vďaku a zmierenie…

Opakujú sa ti určité situácie, pocity, emócie? Nevieš odkiaľ to plynie? Prečo niekedy reaguješ tak, ako reaguješ? Pozri sa do vnútra, tam je ten kľúč 🗝️…

Ak ho nevieš nájsť, rezervuj si bezplatnú 20 min konzultáciu TU

Dušičky sú tak trošku o návrate k SEBE…

Nielen, že si spomíname na našich blízkych, ale mali by nám pripomínať jednu dôležitú vec… našu pominuteľnosť…

Poznám mnoho ľudí, ktorí rezignovali v živote a sú doslova pochovaní za živa, lebo chcú… je to v poriadku, je to ich rozhodnutie, ale predsa len sa mi natíska otázka, či skutočne chceme takto plýtvať drahocenným časom, len tak prežívať a čakať na smrť…

Vždy je prečo, prečo sa posúvať vpred, prečo si začať užívať život a začať skutočne ŽIŤ!

Taktiež poznám mnoho ľudí, ktorí majú akýkoľvek handicap a vieš čo? Nevzdali to a neprestali ŽIŤ!

Tak sa prestaň ľutovať a makaj na SEBE!

Aby ťa pochovali až vtedy, keď zomrie tvoje fyzické telo…

Trávme spolu kvalitný čas, venujme našim blízkym skutočnú prítomnosť, ale venujme ju aj sami SEBE…pretože len tak, môžeme prísť na to, kto v skutočnosti sme, čo chceme a po čom túžime…

Tak prestaň čakať na až, potom, raz, keď, niekedy…lebo jediný správny čas je TERAZ!

S láskou Eva ♥

#presvedcenia #zranenie #detstvo #kluc #zmierenie #sviatokzosnulych #zodpovednost #ina #dieta #sestra #dakujem #anjel #dusa #smrt #znovuzrodenie

Eva Sokolová
Sprievodkyňa a mentorka žien, na ceste najdôležitejším vzťahom- vzťahom k SEBE ♥ email: evasokolova153@gmail.com Podporná FB skupina: Žena v BALANSE
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentáru. Zásady zpracování osobních údajů