“KTO SA BOJÍ, NESMIE DO LESA!”

Boli sme včera na malom výlete… prechádzka lesom, ktorá viedla k chate na ktorej nás mala čakať chutná odmena vo forme dobrého jedla…

“Donútila” som zbytok posádky, svojimi motivačnými “kecami”, aby sme zaparkovali auto aspoň 4-5 km od miesta činu, aby to spolu tam a späť bola fayná prechádzka, ktorú zvládnu aj mladší členovia rodiny…

Je vám jasné, že najmenší tú cestu k chate jediný zvládol bez frflania, čo sa o tých starších nedá povedať…

”Prečo mám vôbec chodiť? Prečo do kopca? Kedy tam už budeme? Toto sú nápady, som hladný/á…”

Čo vám poviem radosť z okolitej prírody, čerstvého vzduchu, spoločne stráveného času… ani slovné hračky nepomáhali …

Tak už som bola celkom rada, keď sme dorazili na chatu, že to chvíľku nebudeme musieť počúvať a že veď keď sa najedia, pôjde sa dolu kopcom, tak nebude toľko okolo toho rečí… 

Podaktorým už sliny tiekli pri pohľade do jedálneho lístku… a tu nám oznámi čašníčka, že oni museli kuchyňu zavrieť skôr, lebo… hovorím si jasné, vtipálek … no ale nie…

Necítila som hnev ani nič podobné, človek pochopí…  no pri predstave ako šľapeme späť po tme s troma hladnými deťmi, ktoré už boli nastavené na plné brucho… mi mierne zovrelo žalúdok…hovorím si, toto NIE!

Ja som si to vymyslela, tak ja to chcem napraviť… beztak mne tá prechádzka nestačila, som zvyknutá na dlhšie trasy, tak som vzala zodpovednosť za tú situáciu do svojich rúk a vravím mužovi, že ja idem peši pre auto a prídem pre nich…

Jasné, že nesúhlasil, keďže už bola tma… ale na moju tretiu výzvu, aby mi dal kľúče pochopil, že vlčica je rozhodnutá a nie je cesty späť…

Tak som sa odvážne vydala na cestu… kým ešte bolo šero a prešli asi dve autá okolo si vravím aká pohodička…

 Bežali mi hlavou myšlienky, že je fascinujúce, ako necítim ani hnev na celú tú situáciu a necítim absolútne ani strach… to by kedysi pre mňa bolo nepredstaviteľné… veď vlčica chrániaca svoje hladné vĺčatá, čo si? 

Cítila som len pokoj a radosť, že si môžem vychutnať prechádzku bez poznámok, prečo musia šliapať…

Medzitým mi už trikrát volal muž s deťmi z chaty, či je všetko v poriadku a vtedy som začala cítiť miernu vnútornú nervozitu…

Akonáhle mi dcéra v telefóne položila  otázky typu, či je veľká tma, či sa nebojím a pod… tak som znervóznela a začala podvedome spochybňovať svoj pocit bezpečia…

Zrazu som mala pocit že je akosi černejšie v tom lese, že počujem viac zvukov, nikde v okolí živej duše… 

Už sa začala so mnou zahrávať moja myseľ a podsúvať veci ako : “Pozri, tam niečo šuchlo, tam je niečo učupené, niečo je za tebou…” No zovrelo mi „púlky“, čo vám poviem 😃

Hovorím si : “Čo si si to zasa vymyslela?! tá tvoja komforná zóna, že? Čo takto najskôr myslieť, ako konať?!”

A vtedy som pochopila…kým som si v pohode šla svoje myšlienky pohodovej prechádzky, že veď všetko treba vyskúšať, bola som si istá absolútnym bezpečím…

A to je ono! Čomu venuješ pozornosť, to rastie!

Našťastie už viem pracovať so svojou mysľou a postupne som zastavila tieto vtieravé nezmyselné myšlienky, jednoducho som poslala ten začínajúci strach do prdele a čoskoro som stála pri aute, za cca 30 min som to zvládla …

Keď som si sadla do auta sa mi rozbúchalo srdce a celé som si to zvedomila ešte viac…

Aká je obrovská sila našej mysle, čo všetko nám dokáže podsunúť, aké scenáre vymyslieť a my jej nevedomky veríme…

Vieš o tom, že 98% z tých hororových scenárov v tvojej hlave sa NIKDY nestane?! A tie zvyšné 2% sa stanú úplne inak? 

Cítim vďačnosť nie len za to, že som sa odhodlala, ale aj za to, že som sa nenechala preválcovať strachmi…

Ak totiž prekonáš strach, získaš niečo úžasné…nielen, že jeho sila postupne slabne, ale získaš späť SEBA a tvoja sebadôvera porastie…

Vlastne získaš úplne VŠETKO! ♥

Ak sa aj ty chceš naučiť pracovať so svojou mysľou, napíš mi, alebo sa pridaj sa do mojej 28-DŇOVEJ VÝZVY – Späť k SEBE

S láskou Eva